Montemama - Minimalizmus a hračky. Čo prinesie deťom poloprázdna detská izba?
Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásenie

Login *
Heslo *
Zapamätať

Registrácia

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Login *
Heslo *
Overiť heslo *
Email *
Overiť email *
Captcha *

S narodením našej staršej dcéry som sa naladila na módnu vlnu dnešného rodičovstva. Veď bábätko toho toľko potrebuje! Okrem oblečenia, kozmetiky a kočíka s výbavou, ktorú by závidel aj lepší model od Tesly, tu boli hračky. Každý rodič mi dá za pravdu, že vojsť v dnes do hračkárstva je ako spadnúť do krajiny zázrakov. Kúpite všetko. Kávovar pre bábiky - to nič, že rodičia pijú zalievanú kávu. Lego duplo v každom rozprávkovom vyhotovení. Knižky s rozprávajúcim perom, ktorých cena podlomí normálnemu človeku nohy. Ale potrebujú to naše deti?

Ako nás hračky takmer prevalcovali

Ako deti rástli, vecí na hranie bolo stále viac. S hračkami pribúdali boxy a s boxami policové systémy, do ktorých sme ich ukladali. V detskej izbe nechýbal veľký drevený domček s maličkým nábytkom, postieľky pre bábiky, výbava do kuchynky či stavebnice, ktoré sa miešali s nezmyslami z Mekáču, vlastnými výrobkami a jednorazovými hračkami. Takými, ktoré sme kúpili zvyčajne po ceste autom, aby sme deti na chvíľu umlčali.

Každý večer vyzeral rovnako. Veci boli všade, pretože naše deti zo všetkého najradšej hračky vyhádzali a nechali ich ležať na zemi. Potom sa natlačili do môjho šatníka či kuchyne a hrali sa s tým, čo objavili. Skúšali si moje topánky, vyťahovali hrnce na “varenie” alebo robili pokusy so zakázanými maľovačkami. Krátko pred tým, ako sme s mužom deti nahnali do postele, začínal boj s veternými mlynmi, ktorý pozná každý rodič. Upratovanie hračiek. Baby utekali z izby, odmietali sa zapojiť, my sme sa vyhrážali, prosili a dohovárali - až sme tradične všetko upratali sami. Pretože aj rodičovská trpezlivosť má svoje hranice.

Skôr, ako všetko vyhodíte

Každodenný súboj s hračkami sa ešte zhoršil cez víkend a počas veľkého upratovania. V detskej izbe som dokázala stráviť celý deň. Triedila som stavebnice, prilepovala bábikám hlavy, zašívala mackom uši a vyťahovala spod nábytku puzzle. V jedno také sychravé popoludnie som si uvedomila, že deti sa s väčšinou hračiek nikdy nehrajú. A čo viac, množstvo zbytočného plastu im bráni v tom, aby vytiahli tých pár vecí, ktoré naozaj milujú.

V tom okamihu mi došlo, že všetko, čo nám zaberá miesto v byte a nepotrebujeme to, musí von. Môj muž sa zhrozil. V jeho očiach vyhodenie hračiek znamenalo, že do týždňa budeme nútení nabehnúť do obchodu a izbu vybaviť od začiatku. Presne toto som nechcela. Na zminimalizovanie hračiek musíme ísť logicky a bez toho, aby jedna aj druhá strana (deti aj rodičovská peňaženka) utrpeli ujmu.

S čím sa deti naozaj hrajú?

Doma máme dve dievčatá s malým vekovým rozdielom. To poriadne uľahčovalo situáciu, pretože to znamená podobné záujmy a menej vecí, ktoré budú potrebovať. Iné by to bolo, keby bol medzi deťmi 5 - ročný rozdiel a veľa vecí by som ešte musela uskadňovať. Máme šťastie aj na podobné záujmy. Naše baby sa rady hrajú na “babské” veci. Milujú bábiky, ktoré s láskou opatrujú. Rady tvoria z čohokoľvek a kdekoľvek. A milujú drevené hračky, s ktorými sa dokážu vyhrať celé hodiny na milión spôsobov. Aj preto sme sa rozhodli ponechať im na hranie veci do kuchynky a látkové ovocie a zeleninu, s ktorými sa mohli hrať na vlastnú domácnosť. Naopak, zrušili sme samotnú kuchynku, na ktorú poväčšine padal prach.

Zo skladačiek sme ponechali len tie z dreva, pretože sú oveľa kvalitnejšie ako hračky z plastu. Na moje prekvapenie sa deti zamilovali do drevených autíčok, ktoré u nás napriek prevažne babskej domácnosti zabodovali. Zostala nám aj séria domácich zvieratiek, ktoré sa do hry dostanú len občas, ale baby na ne nedajú dopustiť. Oveľa ťažšie to bolo s pomôckami na tvorenie. Nakoniec sme ponechali plnú krabicu pasteliek, voskoviek a vodových farieb a vykrajovačky na plastelínu. Naopak, trblietky, maličké nálepky či kamienky na výrobu vlastných šperkov, museli z domu. Deťom sa páčili len v obchode a doma som ich akurát vyťahovala z koberca. Ponechali sme si aj niekoľko bábik, jednorožce na spanie a lekársky kufrík.

Čo na to deti?

Z domu šiel kočík so zlomenou rúčkou, bábätkovské hračky a niektoré knižky, z ktorých sme už vyrástli. Izba zostala poloprázdna a trochu smutná. Trochu som sa bála, čo na to baby. Úprimne? Rozdiel si ani nevšimli. Pre ne je detská izba v prvom rade miesto na spanie. Hračky som im rozdelila do jednotlivých boxov. Kupodivu, keď vecí nebolo veľa, dokázali ich po hraní samé vrátiť na miesto. Veľkou zmenou bolo, že sa odrazu dokázali hrať spolu a pri jednej hre vydržali oveľa dlhšie. Zdá sa, že prebytok vecí, farieb a podnetov má naozaj vplyv na detskú psychiku. Keď sa vyčistil ich životný priestor, upokojili sa aj ony. A nebolo to novými hračkami. Odrazu si baby dokázali rozložiť piknikovú deku (koberec šiel preč spolu s hračkami) a hodiny sa hrali na škôlku. Varili bábikám, ošetrovali ich, dávali ich spať. Dokonca sa nestrhla bitka o jednu vyvolenú hračku. Drevené hračky menili hru podľa potreby - raz sa baby hrali na vlakodráhu, potom na zoo a nakoniec si postali drevený domček. Mojou úlohou bolo len prísť a pochváliť.

Prečo je menej viac?

V minulosti bolo normálne, že dieťa malo na hranie len niekoľko vecí. O to skôr si na hračky muselo dávať pozor a strážiť ich. Z obľúbenú vec by deti dali život. Učebnica pedagogiky hovorí, že hračka má v živote dieťaťa zásadné miesto v emocionálnom vývoji. Je prirodzené, že dieťa sa do obľúbenej hračky zamiluje, stará sa o ňu a nepustí ju z ruky. To sa mu však podarí veľmi ťažko s dvadsiatimi ďalšími plyšákmi či plastovými postavičkami, ktoré náhodne vytiahne z vajíčka. Hračka nemusí byť dokonalá. Moja neter mala doma kopu krásnych a drahých bábik, no všade nosila len jednu ošúchanú bábu bez šiat. Prečo? Lebo len pri nej mohla zapracovať jej predstavivosť a kreativita. Bola to bábika, pre ktorú šila, česala ju, kúpala, starala sa o ňu. Nie porcelánová kráska, ktorá patrí do poličky či super premakaná hračka, ktorá už vlastne dieťa ani nepotrebuje. Pár nedokonalých hračiek dokáže s deťmi zázraky. My rodičia si ušetríme nervy, čas, fyzické sily a peňaženku. Najkrajším darčekom v dnešnej prematerializovanej dobe je dať deťom priestor. Na hranie, vymýšľanie aj na snívanie. To sa najlepšie robí v poloprázdnej izbe.

Napísala: Marcela Beňová

Foto: vlastné a pixabay

 


Najčítanejšie na blogu

Psychomotorický vývoj dieťaťa

Psychomotorický vývoj je jedným z najdôležitejších procesov v živote každého človeka, a preto mu treba venovať dostatočnú rodičovskú pozornosť. Avšak nezabúdajme, že netreba hneď na začiatku očakávať veľké pokroky. Musíme si uvedomiť, že každé dieťa je iné a môže sa stať, že bude vo vývoji buď zaostávať alebo práve naopak veľmi napredovať. Preto sa nikdy nesnažte svojmu dieťatku nasilu vnucovať spôsoby, ktoré sú mu ešte cudzie a nemá na nich dostatočne vyvinuté zmysly a motoriku.
Akými vývojovými fázami dieťa prejde a ako sa k nim treba postaviť? O čo sa treba pri jednotlivých fázach snažiť a ako s dieťaťom cvičiť? To sa dozviete v tomto článku.

Čítať ďalej...

Komunikácia s deťmi Montessori spôsobom

Starostlivosť o deti úzko súvisí so spôsobom komunikácie. Komunikácia montessori spôsobom zahŕňa nefalšované uznanie a rešpekt voči deťom a nasleduje montessori princípy. To zahŕňa viac než len slová a intonáciu. Je to tiež postoj, reč tela a činy odpovedajúce deťom a ich potrebám. Každému dieťaťu mladšiemu než tri roky takáto vnímavá komunikácia pomáha dôverovať jeho vychovávateľom, slobodne sa pohybovať, objavovať a rozvíjať jeho zručnosti. Ako teda vychovávateľ (rodič) komunikuje s deťmi Montessori spôsobom? Nasledujúci zoznam nie je úplný, ale ponúka niekoľko dôležitých spôsobov komunikácie v Montessori zariadení (rodine).

 

Čítať ďalej...

To najlepšie pre najmenších (0 - 6 mesiacov)

Keď sa bábätko narodí, tak to najdôležitejšie pre neho sú rodičia. Ich hlas, vôňa, tvár. To, ako sa s novorodencom zaobchádza, si nesie so sebou celý život. Rovnako je to aj s koncentráciou. Už dvojtýždňové bábätko sa dokáže koncentrovane pozerať na kontrastne čierno-biele obrazce. Preto je prvá montessori pomôcka pre deti práve závesný čierno-biely mobil známy ako Munari.

Čítať ďalej...

Päť pravidiel, ktoré pomôžu dieťatku rozprávať

Prvé slová zvyčajne prichádzajú spolu s prvými krokmi medzi dvanástym až osemnástym mesiacom. Od Márie Montessori vieme, že mozog dieťaťa v tomto období funguje ako špongia. Absorbujúca myseľ nasáva podnety z okolia, od narodenia počúva hovorenú reč svojich rodičov, všetko si to do hlávky ukladá až zrazu dôjde k zázraku a slová, najskôr veľmi jednoduché a skomolené, začne používať. Bez toho, aby sme dieťa cielene učili, postupne rozpráva. Naučí sa to úplne samo. Niektoré skôr, iné trochu neskôr, každé v čase, kedy je pripravené. Ako mu vyjsť v ústrety a túto úžasnú cestu trochu uľahčiť?

Čítať ďalej...

Ako sa hodnotí a chváli v montessori

Jednotky a päťky, posielanie za dvere, poznámky v žiackej knižke, ale ani ódy na šikovnosť či prílišné pochvaly v montessori pedagogike nenájdete. Prečo? Ako to môže bez týchto tradičných výchovných praktík fungovať? Montessori chce, aby dieťa pracovalo samo pre seba a nie za odmenu. Zameriava sa preto na vnútornú motiváciu. Vy ale predsa svoje deti ľúbite a chcete ich pochváliť! Ako teda na to?

Čítať ďalej...