Prihlásiť Zaregistrovať

Prihlásenie

Login *
Heslo *
Zapamätať

Registrácia

Polia označené hviezdičkou (*) sú povinné.
Meno *
Login *
Heslo *
Overiť heslo *
Email *
Overiť email *

Separačná úzkosť je vývinovým obdobím, ktorým si dieťa prechádza medzi 6. až 12. mesiacom (niekedy 18.). V tomto období si vytvára puto k najbližšej osobe (väčšinou matke), pri ktorej sa cíti úplne bezpečne a isto. Ak sa tá stratí z dohľadu, prepadá panike, má strach, spustí zúfalý plač... Nakoľko dieťa žije v prítomnom okamihu, nechápe, že sa matka o chvíľu vráti, že ho neopúšťa. Chce s ňou byť v nepretržitom kontakte.

 

Keď dieťa prežíva separačnú úzkosť, jednoznačne ho z nej „nevyliečime“ tým, že ho budeme od nás oddeľovať. Práve naopak, z vývojového hľadiska to najlepšie, čo môžeme urobiť je pomôcť nášmu dieťaťu, aby sa cítilo bezpečne tým, že budeme plne prítomné pri dieťati. Násilné oddeľovanie nepomôže dieťaťu ku nezávislosti, ale naopak, u dieťaťa sa môže vytvoriť falšovaná povrchná nezávislosť, pretože sa nevytvorili základy pre bezpečie. Ako toto obdobie zvládnuť a zostať pri mentálnom zdraví? Tu je pár tipov:

1) Zmeňme očakávania.
Od dieťaťa nemôžeme čakať, že zmení svoje očakávanie mať nás stále nablízku, preto musíme byť ochotné zmeniť postoj k tomu, čo si myslíme, že by sme mali zvládnuť počas dňa. Či už spomalíme s upratovaním, alebo si párkrát do týždňa namiesto domáceho varenia donesieme obed z denného menu z reštaurácie v obedári a pod. Potrebujeme si v tomto čase pripomenúť, že dieťa nás potrebuje. Je to čas, keď mu môžeme veľmi jasne ukázať, čo pre nás znamená.

2) Ak je to možné, nerobme v tomto období zmeny. Dodržujme rutinu.
V tomto období sa odporúča nezačínať s opatrovateľskou službou, či jasľami. V prípade, že je nástup do zamestnania nevyhnutný, skúsme na to naše dieťa pripraviť dopredu, napr. tak, že zariadenie budeme spoločne navštevovať o niečo skôr, než príde čas na oddelenie. Dieťa si potrebuje vybudovať dôveru, že sme tu stále pre neho a zmena je bezpečná. Keď sa cítime vystresované dieťatkom, ktoré je mrzuté, skúsme sa vžiť do jeho situácie, ale buďme empatické aj ku sebe. Predtým, než čokoľvek povieme začnime takto: „Viem, že je to pre teba ťažké, lebo chceš teraz byť so mnou a potrebuješ ma, aby si sa cítil/a bezpečne ...“ pred tým, než dokončíme vetu povedaním toho, čo potrebujeme urobiť, dokončiť a pod., nahlas, aby sme to počuli my samé. Určite v takejto perspektíve pocítime viac empatie ku nám samým. Pamätajme tiež, že dieťa nie je zlé, či manipulujúce, ale pravdepodobne len vystrašené a my sme tie, pri kom sa cíti bezpečne.

3) Naučme sa upokojiť sa.
Mať zručnosť upokojenia nám môže pomôcť upokojiť paniku a úzkosť, ktoré narastajú vtedy, keď sú emócie nášho dieťaťa väčšie, než dokážeme zvládnuť. Keď sa cítime rozorvané na všetky strany, jednoduché hlboké dýchanie a prijatie situácie môže spôsobiť zmenu.

4) Požiadajme o pomoc.
Dnes sa bojíme požiadať o pomoc. Máme strach, že budeme súdené ako neschopné matky. Poprosiť o pomoc vyzerá ako znak slabosti. Známe indické príslovie však hovorí „Chce to celú dedinu vychovať dieťa.“ Keď nám domáce práce prerastajú cez hlavu a dieťa nás potrebuje 24/7, je čas zavolať rodičov alebo svokrovcov na pomoc, poprosiť manžela, aby zobral dieťa von a pod.

5) Vychutnajme si toto obdobie
Hoci to znie bláznivo, v tomto období sa môžeme s dieťaťom maznať, objímať ho a vychutnávať si, keď nám sedí v lone. Čas letí a veľmi rýchlo príde obdobie, keď sa naša ratolesť vydá na svoje prvé objavy sveta, usmeje sa na nás, utekajúc od nás. Objatí bude vtedy pomenej. Nehovoriac už o teenagerskom veku, keď s nami pravdepodobne nebudú chcieť mať veľa spoločného a dôležitejší budú rovesníci.

6) Vyskúšajme hračky
Existujú hračky, ktoré pomáhajú pri separačnej úzkosti. Niečo sa na malú chvíľku stratí z dohľadu a potom opäť ukáže. Dieťa spozná, že keď to nevidí neznamená, že to je preč.

Tu sú príklady:


Keď sa guľôčka hodí do krabičky, na chvíľku zmizne a potom sa objaví. Ak dieťa nie je ešte schopné samo hádzať guľôčku, stačí ak sa na to pozerá a vhadzujeme my.


V tomto období stačí použiť jednu loptičku, ktorú rukou zatlačí (alebo my zatlačíme). Ked sa loptička kotúľa dole, chvíľami ju nie je vidieť.

Napísali: Katka Sikorski a Lucia Kociánová


Najčítanejšie na blogu

Komunikácia s deťmi Montessori spôsobom

Starostlivosť o deti úzko súvisí so spôsobom komunikácie. Komunikácia montessori spôsobom zahŕňa nefalšované uznanie a rešpekt voči deťom a nasleduje montessori princípy. To zahŕňa viac než len slová a intonáciu. Je to tiež postoj, reč tela a činy odpovedajúce deťom a ich potrebám. Každému dieťaťu mladšiemu než tri roky takáto vnímavá komunikácia pomáha dôverovať jeho vychovávateľom, slobodne sa pohybovať, objavovať a rozvíjať jeho zručnosti. Ako teda vychovávateľ (rodič) komunikuje s deťmi Montessori spôsobom? Nasledujúci zoznam nie je úplný, ale ponúka niekoľko dôležitých spôsobov komunikácie v Montessori zariadení (rodine).

 

Čítať ďalej...

Päť pravidiel, ktoré pomôžu dieťatku rozprávať

Prvé slová zvyčajne prichádzajú spolu s prvými krokmi medzi dvanástym až osemnástym mesiacom. Od Márie Montessori vieme, že mozog dieťaťa v tomto období funguje ako špongia. Absorbujúca myseľ nasáva podnety z okolia, od narodenia počúva hovorenú reč svojich rodičov, všetko si to do hlávky ukladá až zrazu dôjde k zázraku a slová, najskôr veľmi jednoduché a skomolené, začne používať. Bez toho, aby sme dieťa cielene učili, postupne rozpráva. Naučí sa to úplne samo. Niektoré skôr, iné trochu neskôr, každé v čase, kedy je pripravené. Ako mu vyjsť v ústrety a túto úžasnú cestu trochu uľahčiť?

Čítať ďalej...

Ako sa hodnotí a chváli v montessori

Jednotky a päťky, posielanie za dvere, poznámky v žiackej knižke, ale ani ódy na šikovnosť či prílišné pochvaly v montessori pedagogike nenájdete. Prečo? Ako to môže bez týchto tradičných výchovných praktík fungovať? Montessori chce, aby dieťa pracovalo samo pre seba a nie za odmenu. Zameriava sa preto na vnútornú motiváciu. Vy ale predsa svoje deti ľúbite a chcete ich pochváliť! Ako teda na to?

Čítať ďalej...

Kým oslávim prvý rok (6 - 12 mesiacov)

Keď sa z malého bábätka stáva batoľa, z rodičov sa stávajú strážcovia všetkého v domácnosti. A týchto drobcov takmer vôbec nezaujímajú žiadne hračky. Malí objavitelia by chceli robiť to, čo robia aj rodičia a preto chcú všetko otvárať a zatvárať, schovávať a premiestňovať, navliekať a skúšať, čo sa kam zmestí. Ak sa deťom ponúkne to, o čo majú záujem správny čas, tak ich tieto pomôcky zabavia na dlho.

Čítať ďalej...

Separačná úzkosť

Separačná úzkosť je vývinovým obdobím, ktorým si dieťa prechádza medzi 6. až 12. mesiacom (niekedy 18.). V tomto období si vytvára puto k najbližšej osobe (väčšinou matke), pri ktorej sa cíti úplne bezpečne a isto. Ak sa tá stratí z dohľadu, prepadá panike, má strach, spustí zúfalý plač... Nakoľko dieťa žije v prítomnom okamihu, nechápe, že sa matka o chvíľu vráti, že ho neopúšťa. Chce s ňou byť v nepretržitom kontakte.

Čítať ďalej...